DeletedUser37783
Guest
Aeternum vale
Rozpoviem vám príbeh smutný,
čo udial sa vo vekoch dávnych,
o šľachticovi, čo na strunách lutny,
hrával v krajoch pustých:
Jeho meno Loyd znelo,
ľudia ho však Bardom zvali,
lebo hoc bohatstvo kraja mu patrilo,
on a jeho lutna v dedinách hrali,
Ľud miloval Barda.
Dlho už mierové časy trvali,
vojna však na dvere klope,
to králi poddaných zvolali,
armáda už za hranicou dupe.
Kráľ povolal aj Barda.
Nastala panika a zhon,
šľachtici vojská zhromažďovali
a Bard namiesto lutny rozozvučal zvon.
Všetci na mieste strnuli,
nepriateľ rozhodol sa zaútočiť.
Muži chytali sa zbraní,
ženy a deti ukryli v podzemí.
Aj Bard na hradbách svojich ľudí bráni.
Tu však vojsko smer mení,
v susednej dedine začali zvony zvoniť.
Nebol to boj, ale masaker,
deti strachom kričali,
kým hlavy otcov padali pod údermi sekier.
Aj deti však po chvíli stíchli,
lebo bez hlavy, ťažko hovoriť.
Posol prišiel, takmer bez života,
o všetkom informoval Barda.
Tí čo prežili, zomreli rukou kata.
A o polnoci zišla sa rada,
o osude rokovať.
Napospas nechali susedov,
tak rozhodla rada,
avšak Bard s lutnou
do dediny sa vkráda,
chce nepriateľom zahrať.
Stráže meče tasia,
pochodne vyššie zdvihnú,
Bardovi cestu zatarasia,
on im však ukáže lutnu.
Chcú pri ohník si sadnúť a niečo vypočuť.
Pri najväčšej vatre začal Bard hrať,
lahodné tóny zazneli,
dav sa začal zbiehať.
Vtedy vlajky sa zdvihli,
ľud nasledoval Barda.
Kým na lutne pieseň hral,
nepriateľ v stráži poľavil,
a kým sa nik nepozeral,
prvý muž do dediny vstúpil,
ľud nasledoval Barda.
A muž s lutnou bez tušenia,
neprestajne hral,
ale v čase brieždenia,
myslel, že dosť informácií nazbieral,
k ľudu sa chcel vrátiť Bard.
Ale stráže rýchlo vstali,
veľký nastal krik,
Vojaci meče tasili
a piesne nepotreboval už nik,
k predkom sa vrátil Bard.
Jeho ľud po veľkom boji,
pri rovnakej vatre stál,
a v strašnom smrti kroji,
jeden po druhom na zem padal.
Ľud nasledoval Barda.
Potoky krvi do zeme vsiakli,
na zemi telá nepochované
pomaly chladli.
A v dedine ženy opustené,
neskôr nasledovali Barda.
Rozpoviem vám príbeh smutný,
čo udial sa vo vekoch dávnych,
o šľachticovi, čo na strunách lutny,
hrával v krajoch pustých:
Jeho meno Loyd znelo,
ľudia ho však Bardom zvali,
lebo hoc bohatstvo kraja mu patrilo,
on a jeho lutna v dedinách hrali,
Ľud miloval Barda.
Dlho už mierové časy trvali,
vojna však na dvere klope,
to králi poddaných zvolali,
armáda už za hranicou dupe.
Kráľ povolal aj Barda.
Nastala panika a zhon,
šľachtici vojská zhromažďovali
a Bard namiesto lutny rozozvučal zvon.
Všetci na mieste strnuli,
nepriateľ rozhodol sa zaútočiť.
Muži chytali sa zbraní,
ženy a deti ukryli v podzemí.
Aj Bard na hradbách svojich ľudí bráni.
Tu však vojsko smer mení,
v susednej dedine začali zvony zvoniť.
Nebol to boj, ale masaker,
deti strachom kričali,
kým hlavy otcov padali pod údermi sekier.
Aj deti však po chvíli stíchli,
lebo bez hlavy, ťažko hovoriť.
Posol prišiel, takmer bez života,
o všetkom informoval Barda.
Tí čo prežili, zomreli rukou kata.
A o polnoci zišla sa rada,
o osude rokovať.
Napospas nechali susedov,
tak rozhodla rada,
avšak Bard s lutnou
do dediny sa vkráda,
chce nepriateľom zahrať.
Stráže meče tasia,
pochodne vyššie zdvihnú,
Bardovi cestu zatarasia,
on im však ukáže lutnu.
Chcú pri ohník si sadnúť a niečo vypočuť.
Pri najväčšej vatre začal Bard hrať,
lahodné tóny zazneli,
dav sa začal zbiehať.
Vtedy vlajky sa zdvihli,
ľud nasledoval Barda.
Kým na lutne pieseň hral,
nepriateľ v stráži poľavil,
a kým sa nik nepozeral,
prvý muž do dediny vstúpil,
ľud nasledoval Barda.
A muž s lutnou bez tušenia,
neprestajne hral,
ale v čase brieždenia,
myslel, že dosť informácií nazbieral,
k ľudu sa chcel vrátiť Bard.
Ale stráže rýchlo vstali,
veľký nastal krik,
Vojaci meče tasili
a piesne nepotreboval už nik,
k predkom sa vrátil Bard.
Jeho ľud po veľkom boji,
pri rovnakej vatre stál,
a v strašnom smrti kroji,
jeden po druhom na zem padal.
Ľud nasledoval Barda.
Potoky krvi do zeme vsiakli,
na zemi telá nepochované
pomaly chladli.
A v dedine ženy opustené,
neskôr nasledovali Barda.
Naposledy upraveno moderátorem: