DeletedUser37783
Guest
Zdravím, pripájam svoj výtvor 
V dedine hostina
V dedine hostina, oslava veliká.
Zišla sa rodina, hudba znie zľahučka.
Prasce a hydina, stôl k jedlu pozýva.
Ovocie a vína, vôňa prevábivá.
Deti sa hrajú, spievajú, tancujú,
atmosféru tak krásne dopĺňajú.
Ruch zrazu zaniká, hluk rýchlo utícha.
Pohľady uprené, všetky na ženícha.
Šľachtic v kostole stojí, očami hľadá,
komu by prsteň dal, ten svoj, ten zo zlata.
Tu nevesta vchádza, biela jak ľalia,
len oči jej radostne cez závoj žiaria.
Dlho sa hľadali, tí dvaja sebe milí,
hoc už dávno navzájom o sebe snili.
V susednej dedine, nikoho nenašiel,
tak ešte o kúsok ďalej radšej zašiel.
Tam krásna dievčina, hľa, pod stromom sníva,
a keď sa zobudí, na svoj sen sa díva.
Nuž, moji milí, tak to už občas býva,
Ten čo hľadá nájde, a ten čo nie, plýtva.
Dvoril sa dáme, do najbližšieho splnu,
vyznal jej lásku, tiež oddanosť k nej plnú.
Pod krásnym mesiacom, bozk zrodil sa prvý,
zároveň i zväzok, trvalý a pravý.
Pravý ako zlato, ako tento prsteň,
už spolu stoja, jeden druhému roven.
A bozk ďalší, hoc určite nie je druhý,
spečatil, u čoho zrodu bol ten prvý.
A úzkou uličkou, radostné výkriky,
kráča manžel, ruky okolo manželky.
Celá v bielom, žiari sťa jasná ľalia,
no nie šaty, lež tvár jej žiari od šťastia.
Vedľa nej on, hrdý a naradostený,
presvedčený, že len spolu budú šťastný.
A celá dedina, to dobré im praje,
veď cítia ich lásku, ktorá z nich tak veje.
V dedine hostina, oslava veliká.
Zišla sa rodina, hudba znie doďaleka.
Prasce a hydina, stôl sa až prehýba,
ovocie a vína, radosť tu prebýva.
V dedine hostina
V dedine hostina, oslava veliká.
Zišla sa rodina, hudba znie zľahučka.
Prasce a hydina, stôl k jedlu pozýva.
Ovocie a vína, vôňa prevábivá.
Deti sa hrajú, spievajú, tancujú,
atmosféru tak krásne dopĺňajú.
Ruch zrazu zaniká, hluk rýchlo utícha.
Pohľady uprené, všetky na ženícha.
Šľachtic v kostole stojí, očami hľadá,
komu by prsteň dal, ten svoj, ten zo zlata.
Tu nevesta vchádza, biela jak ľalia,
len oči jej radostne cez závoj žiaria.
Dlho sa hľadali, tí dvaja sebe milí,
hoc už dávno navzájom o sebe snili.
V susednej dedine, nikoho nenašiel,
tak ešte o kúsok ďalej radšej zašiel.
Tam krásna dievčina, hľa, pod stromom sníva,
a keď sa zobudí, na svoj sen sa díva.
Nuž, moji milí, tak to už občas býva,
Ten čo hľadá nájde, a ten čo nie, plýtva.
Dvoril sa dáme, do najbližšieho splnu,
vyznal jej lásku, tiež oddanosť k nej plnú.
Pod krásnym mesiacom, bozk zrodil sa prvý,
zároveň i zväzok, trvalý a pravý.
Pravý ako zlato, ako tento prsteň,
už spolu stoja, jeden druhému roven.
A bozk ďalší, hoc určite nie je druhý,
spečatil, u čoho zrodu bol ten prvý.
A úzkou uličkou, radostné výkriky,
kráča manžel, ruky okolo manželky.
Celá v bielom, žiari sťa jasná ľalia,
no nie šaty, lež tvár jej žiari od šťastia.
Vedľa nej on, hrdý a naradostený,
presvedčený, že len spolu budú šťastný.
A celá dedina, to dobré im praje,
veď cítia ich lásku, ktorá z nich tak veje.
V dedine hostina, oslava veliká.
Zišla sa rodina, hudba znie doďaleka.
Prasce a hydina, stôl sa až prehýba,
ovocie a vína, radosť tu prebýva.
Naposledy upraveno moderátorem:
