• Psst! Ano, Ty! Ještě nejsi zaregistrovaný na našem herním fóru? Přicházíš tak o možnost zapojit se do diskuzí a navíc si tu můžeš zkrátit čekání například při výstavbě nové budovy či jednotek. Zaregistruj se ještě dnes pomocí následujícího odkazu:

    » Vytvořit účet na fóru

Príbeh zomrelého šlachtica - damooo

  • Zakladatel vlákna DeletedUser38672
  • Vytvořeno
Stav
Uzavřeno pro další odpovědi.

DeletedUser38672

Guest
Táborom sa rozľahlo dlhé zatrúbenie. Perún bol hneď na nohách a načúval. Meč mal hneď po ruke. Zrazu sa zvuk táborom niesol opäť. Všetci sa hneď uvoľnili. Prišli spojenci. Očakávali ich už pred viac ako týždňom, preto už v ich príchod nikto nedúfal. Nálada armády bola mierne povedané nervózna. Už rok nevideli svojich blízkych a nič nenasvedčovalo tomu, že sa k nim v blízkej dobe vrátia. Jediným pozitívnym signálom bol ohlasovaný príchod susedného kmeňa, ale keď neprichádzal, reálne hrozila vzbura.
Perún, šľachtic a veliteľ vojsk z dedín Anti a Veneti, narastajúce napätie s hrôzou sledoval. Jeho ľudia mu boli verní, ale ani on nečakal, že by stáli za ním v prípade vzbury. Preto mu príchodom Arakov spadol kameň zo srdca, a ruka z meča počas spánku, pretože v posledných dňoch, keď boli drobné výtržnosti na dennom poriadku, v noci ani raz nezaspal bez svojho meča po boku. Rýchlo sa obliekol, pripásal si meč, navliekol krúžkové brnenie a pod pazuchu si zobral helmu. Vo všetkom tom železa sa kvôli teplu takmer nemohol chýbať, ale ako jeden z hlavných členov Rady musel prísť privítať vodcu kmeňa Arakov, Svaroga.
Kým ľahkým poklusom smeroval k hlavnému stanu veliteľstva, sledoval vojakov. To čo videl, ho vcelku uspokojilo. Mrzutosť síce nezmizla, ale na viacerých tvárach videl znova nádej. Nádej a strach. S príchodom ďalšej armády by konečne mohli zaútočiť na mesto nepriateľa a vrátiť sa do domovov, ale to tiež znamenalo, že mnohí z nich sa domov už nikdy nevrátia.
Hlavný stan bolo vidieť už z ďaleka. Vypínal sa nad ostatné, rovnako, ako sa jeho majiteľ vypínal nad svojich poddaných. Keď Perún vstúpil do stanu, Svarog si práve potriasal ruku s Radegasom, hlavným veliteľom vojsk a najväčším mužom, akého kedy videl. Meral viac ako 2 metre a obvod jeho ruky sa približoval obvodu stehna normálneho chlapa. Perún sa rýchlo postavil vedľa svojho pána a aj on si potriasol rukou s Radegasom. Veďla Svaroga si pripadal ako trpaslík. Nemal vysokú, ale aj tak atletickú postavu, ktorú využil pri svojich začiatkoch, keď pracoval ako špeh.
Stanom sa ozval mohutný hlas, ktorý mohli počuť aj vojaci v tábore: „S radosťou vítame medzi sebou nových spolubojovníkov, na čele s ich vodcom, vládcom ľudu od riek Niera a Sin, slávnym Radegasom. Spolu s vašimi silami konečne môžeme zvrátiť túto situáciu a konečne obsadiť dedinu Pologodin.
Nasledovala bojová porada. Perún sa spýtal Radegasa, prečo im cesta trvala tak dlho, a prečo prišiel bez svojho syna. „Cestou sme mali rozličné problémy, ktoré nás zdržali. A môj syn,“ zatváril sa zarmútene, „náhle ochorel, preto som ho na takúto dlhú cestu nebral.“
„Ochorel? Niečo vážne?“
„Nie, nie... Nevieme čo presne mu je, nechcel som to riskovať.“
Perún videl na jeho tvári divný výraz. Zdalo sa mu, že v nej videl strach, beznádej, bolesť. Možno to so synom bolo vážnejšie, ako tvrdil. Ale prečo by klamal? Možno v tom bude niečo iné... Radšej si dám naňho pozor. Takéto myšlienky Perúnovi chodili po rozume.
Porada trvala dlho do noci, pripravovali sa detailné stratégie, ktoré sa neskôr zavrhovali a pripravovali sa nové. Porovnávali sa sily súpera, ktoré aj napriek roku obliehanie neboli úplne známe, a naše spojené sily. A práve pre nedostatok informácii sa na konci porady dohodlo na pláne, ktorý vymyslel Radegas. Spočívala vo vyslaní najlepších špehov, aby sa infiltrovali do hradu a zistili stav nepriateľskej armády. Informácie musia byť čo najrýchlejšie donesené Svarogovi a jeho radcom. Spolu so špehmi vyrazí aj Perún, ktorý ale mal inú úlohu. V hrade mal zostať do nasledujúceho rána a pokúsiť sa otvoriť bránku pre zásobovanie na rieke. To bol ale veľký problém, pretože pred ňou stála zbrojnica, ktorá zvyčajne bývala plná vojakov. To vyriešil Radegas, keď navrhol, že naplánujú zastierací útok a tento zmetok využije Perún aby sa dostal k bráne, ktorú následne otvorí a zostane ju strážiť.
Vo svojom stane si Perún tento plán neustále obracal v mysli a rozmýšľal, prečo má taký divný pocit. Niečo na tej porade mu nesedelo, ale nevedel, čo to je. Preto sa radšej sústredil na svoju úlohu a rozhodol sa, že sa nasledujúci deň pôjde rozlúčiť so svojimi poddanými, pre každý prípad.
Na ďalší deň po stretnutí si ešte na chvíľu zdriemol. Keď vstal, skontroloval si výstroj a pobalil všetko potrebné. Keď padla najväčšia tma vyrazil spolu so skupinkou 4 ďalších špehov. Každého z nich osobne poznal, troch dokonca sám trénoval. Vedel, že sa na nich môže spoľahnúť, ale keď oni splnia svoju úlohu, zostane to len na ňom. Poznal riziká a vedel, že ak zlyhá, nezomrie len on, ale aj celá armáda. Preto si neúspech ani nepripúšťal
Po dlhých hodinách plazenia sa v tme sa konečne dostali k, pre nich, najľahšiemu vstupu do hradu. Bola to stará hradná brána, ktorú prestavali na hradbu už v dávnejších dobách. Preto teraz bolo možné tade vyliezť. Bolo to síce namáhavé a nebezpečné, ale všetci to boli zručná lezci, preto sa každý z nich nakoniec dostal na hradby. Ďalšou výhodou tohto vstupu, že bol v tieni sýpky, preto ich nikto nezbadal. Tu sa rozdelili. Perún pokračoval po hradbe smerom k hlavnej bráne, ostatný pripevnili laná a začali zliezať.
Perún ich po malej chvíli stratil z dohľadu. Teraz sa musel pohybovať veľmi opatrne. Na každom kroku mohol natrafiť na strážcu. Avšak až kým neprišiel k strážnej veži, približne v strede jeho cesty, nevidel ani živú dušu. Bol za to vďačný, ale aj tak z toho nemal dobrý pocit. Natlačil sa čo najbližšie múru a pokračoval popri strážnej veži, na ktorej videl strážcu, ktorý pravdepodobne driemal. Keď o pár minút zliezal z hradieb, neblahá predtucha sa ešte zosilnila. Okrem strážcu vo veži nevidel nikoho. Nielen na hradbách, ale ani v domoch, do ktorých nazrel, nikde nevidel ani náznak života, žiadny táborák, dym, nič. Zišla mu na um úloha, ktorú dostali ostatní. Ako môžu zistiť skutočný stav armády, keď nikoho nie je vidieť? Nemôžu príliš riskovať a priblížiť sa k domom príliš blízko, to by ich chytili. Nemohol na nich myslieť, musel sa sústrediť. Priblížil sa k cieľu svojej cesty. Jediné, čo medzi ním a bránkou stálo, bola zbrojnica.
Posledné celé dva dni rozmýšľal, ako sa jej vyhnúť, alebo ako sa cez ňu dostať. Ale na nič neprišiel. Preliezť sa nedala, bola príliš vysoká a na najvyšších miestach bez záchytných bodov, ktoré by mohol využiť. Obísť tiež nie, to by sa príliš priblížil ku kasárňam. Jediná možnosť teda bolo čakať na zmetok, ktorý má vyvolať jednotka pod vedením Radegasa. Preto si ľahol do najväčšieho tieňa a čakal.
Už začínalo svitať a žiadny útok neprichádzal, nikto nehlásil poplach. Keďže za celý čas nevidel v zbrojnici žiaden pohyb a nemal už čas na nič iné, rozhodol sa prejsť cez zbrojnicu. Vedel, že ide takmer na istú smrť, ale musel sa o niečo aspoň pokúsiť. Práve keď sa takto rozhodol, zbadal, že okno na druhom poschodí je mierne pootvorené. To šance na úspech mierne zvyšovalo. K oknu ešte vyliezť dokázal. Pootvoril ho o niečo viac a poobzeral sa. Nikde nikoho nevidel. Rozhodol sa vstúpiť dnu. Stále nič. Prešiel až ku schodom, ale dole nezišiel. Otvoril okno aj na druhej strane a pomaly začal zliezať. Keď už pod ním bolo okno, cez ktoré by ho mohli zazrieť vojaci, mierne zmenil smer a odrazil sa dozadu. Dopadol na špičky s pokrčenými nohami, čím zminimalizoval vydaný hluk. Zdá sa, že si ho nikto nevšimol. Už stačilo spraviť len krok a odomknúť zámku. Kvôli tomu musel vliezť do vody. Keď už mal zámok na dosah ruky, niečo ho stiahlo pod vodu.

Keď sa Perún prebral, ako prvé si uvedomil, že je zviazaný. Následne zbadal niečo, čo šokovalo. Radegas bol s ním v jednej miestnosti a rozprával sa s Lordom Valesom, pánom dediny Pologodin. Vedľa neho stál zviazaný, ale viditeľne v poriadku, asi 18-ročný mladík, ktorý sa výrazne ponášal na Radegasa. Vtedy Perún všetko pochopil. Pokúsil sa prehovoriť, ale jediné, čo z neho vyšlo, bola voda.
Vtedy si ho všimli aj ostatný. Radegas k nemu pristúpil. Konečne mu z úst prestala vychádzať len voda a zachrípnutým hlasom sa Perún opýtal: „Kedy?“ Na viac sa nezmohol. Ale Radegas pochopil. Smutne sa usmial a povedal: „Cestou nás prepadli nájomní vrahovia. Uniesli mi syna,“ kývol hlavou k zviazanému mladíkov a pokračoval: „a nechali mi lístok s podrobnými inštrukciami. Možno si si všimol, že celú túto stratégiu som vymyslel ja. Špehovia sa práve vrátili a oznámili, že nepriateľa oslabila choroba a tiež si myslia, že si bránku otvoril a zabezpečil im tak bezpečný vstup. Do pár hodín zaútočia a to bude ich koniec.“ Vtedy mu niekto tupým predmetom udrel do hlavy a Perún upadol do bezvedomia.
Neskôr začal vnímať zvuky boja a výkriky hrôzy a prekvapenia. Keď sa mu po dlhej námahe podarilo otvoriť oči, uvidel, ako Svarog bezvládne klesá a jeho hlava mu padla k nohám. Radegas ju zdvihol, položil ju Perúnovi do lona, a zahnal sa mečom.
 
Stav
Uzavřeno pro další odpovědi.
Nahoru