DeletedUser37060
Guest
Môj príbeh siaha až do nepamäti. Pretože nemám rád pravidlá, tak sa ich pre tento prípad výnimočne budem držať. Nieže by sa mi to nejako vyplatilo, ale zmena je život. A o takej zmene života Vám aj niečo málo napíšem.
Kde bolo, tam bolo, odohrával sa 16. September (září) 2011 a ja ako každý večer som ešte na svete 19 čakal na správu od Monči, ktorú nebudem menovať. Samozrejme som sa dočkal, keďže o tom píšem. Toho 16. večer som sa dostal poprvé k možnosti napísať človeku, ktorý sa ma nevychovane bez rozlúčky zbavil. Nemenovaná Deejaypiedro, jej existencia v súčastnosti neexistujúca, sa mi zas raz objavila pred očami. Hlbokým nadšením som jej napísal OZ (správu). No ale zase so mnou vybabrala. Ako každá ženská, no čo si budem povídat.
Už som sa začínal báť, že nebudem mať o čom písať, keď sa zrazu dozviem, kto doopravdy na účte Deejaypiedro bol. Nebudem menovať, ale bola tam Anička. Už od jedenástej správy som vedel, že to nie len taká hocijaká holčina. Tá futbalová jedenástka zo mňa priam sršala, keď som jej približne v správe (v poradí okolo 3000. správa) napísal, že cítim niečo, čo nie je len taký obyčajný vzťah zamilovaného chlapca k dievčine. Od začiatku som vedel, že to nemá budúcnosť, ale povedal som si: „Tak prečo si aspoň nezapísať?“ Približne v správe č. 5489, 23. Decembra (prosinec) to prepuklo. Už to nebolo len „Tak prečo si aspoň nezapísať?“ ale už to bolo „(bez citátu)“ vážne.
Tak ma napadla len jedna holá veta: Neber život tak vážne, stejne z nej nevyviazneš živý. Na šťastie v nešťastí to neplatí a ja stále žijem. Ďalší zlom, ktorému som nemohol dlho uveriť, prišiel až 1. Júla (července) kedy som si balil veci na „výlet“ tu za kopec do Č. Budějovíc (cca 500km = 11 h. autobusom) Výšku cestovného (miestenky) nebudem uvádzať, ale bolo to 22 éčok (nech žijú eurá). Cesta bola síce dlhá ale batožina bola ťažšia. Do cieľa som došiel približne 2. júla (červenec) o 17:31:47:452 a hneď čo som vystúpil tak som zbadal svoj cieľ, ktorý ležal presne na tých súradniciach, ktoré mi prišli súkromnou správou (zverejniť ich na fóre by bolo nebezpečné, špehovia sú všade). Stála tam, áno, bola to naozaj krásna, pôvabná, pred mojimi zem strácajúca žiarivá... Vesnice zvaná České Budějovice. Na svoj cieľ mi dopady vyšli v dohodnutý deň, pár minútovým meškaním ale predsa len som na AN Č.Budějovice dostal odmenu po ktorú som si šiel. Nikdy neberiem zajatcov, ale svoje pravidlá som nemilosrdne porušil. Veď predsa len, nová vesnička, bez podpory, tak som si aspoň nechal jednu nemenovanú Aničku (bolo na nej vidieť, že sa veľmi teší a bojí zároveň). A vďaka mojej krutej hlave som teraz šťastným spôsobom prišiel o slobodu. A češi si spievajú „Nad Tatrou sa blíska...“ a ja si spievam „Kdé domov můj...“
S Aničkou sme šťastní, občas najšťastnejší, ale najlepšie sa máme keď si tak spätne spomíname na to čo by bolo, keby to bolo inak... Už som napísal 497 slov. Takže: Koniec
Kde bolo, tam bolo, odohrával sa 16. September (září) 2011 a ja ako každý večer som ešte na svete 19 čakal na správu od Monči, ktorú nebudem menovať. Samozrejme som sa dočkal, keďže o tom píšem. Toho 16. večer som sa dostal poprvé k možnosti napísať človeku, ktorý sa ma nevychovane bez rozlúčky zbavil. Nemenovaná Deejaypiedro, jej existencia v súčastnosti neexistujúca, sa mi zas raz objavila pred očami. Hlbokým nadšením som jej napísal OZ (správu). No ale zase so mnou vybabrala. Ako každá ženská, no čo si budem povídat.
Už som sa začínal báť, že nebudem mať o čom písať, keď sa zrazu dozviem, kto doopravdy na účte Deejaypiedro bol. Nebudem menovať, ale bola tam Anička. Už od jedenástej správy som vedel, že to nie len taká hocijaká holčina. Tá futbalová jedenástka zo mňa priam sršala, keď som jej približne v správe (v poradí okolo 3000. správa) napísal, že cítim niečo, čo nie je len taký obyčajný vzťah zamilovaného chlapca k dievčine. Od začiatku som vedel, že to nemá budúcnosť, ale povedal som si: „Tak prečo si aspoň nezapísať?“ Približne v správe č. 5489, 23. Decembra (prosinec) to prepuklo. Už to nebolo len „Tak prečo si aspoň nezapísať?“ ale už to bolo „(bez citátu)“ vážne.
Tak ma napadla len jedna holá veta: Neber život tak vážne, stejne z nej nevyviazneš živý. Na šťastie v nešťastí to neplatí a ja stále žijem. Ďalší zlom, ktorému som nemohol dlho uveriť, prišiel až 1. Júla (července) kedy som si balil veci na „výlet“ tu za kopec do Č. Budějovíc (cca 500km = 11 h. autobusom) Výšku cestovného (miestenky) nebudem uvádzať, ale bolo to 22 éčok (nech žijú eurá). Cesta bola síce dlhá ale batožina bola ťažšia. Do cieľa som došiel približne 2. júla (červenec) o 17:31:47:452 a hneď čo som vystúpil tak som zbadal svoj cieľ, ktorý ležal presne na tých súradniciach, ktoré mi prišli súkromnou správou (zverejniť ich na fóre by bolo nebezpečné, špehovia sú všade). Stála tam, áno, bola to naozaj krásna, pôvabná, pred mojimi zem strácajúca žiarivá... Vesnice zvaná České Budějovice. Na svoj cieľ mi dopady vyšli v dohodnutý deň, pár minútovým meškaním ale predsa len som na AN Č.Budějovice dostal odmenu po ktorú som si šiel. Nikdy neberiem zajatcov, ale svoje pravidlá som nemilosrdne porušil. Veď predsa len, nová vesnička, bez podpory, tak som si aspoň nechal jednu nemenovanú Aničku (bolo na nej vidieť, že sa veľmi teší a bojí zároveň). A vďaka mojej krutej hlave som teraz šťastným spôsobom prišiel o slobodu. A češi si spievajú „Nad Tatrou sa blíska...“ a ja si spievam „Kdé domov můj...“
S Aničkou sme šťastní, občas najšťastnejší, ale najlepšie sa máme keď si tak spätne spomíname na to čo by bolo, keby to bolo inak... Už som napísal 497 slov. Takže: Koniec
Naposledy upraveno moderátorem:
