Feri ja som v NIR už dva roky. Pravidelne spomínam na rodinu a priateľov. Až po niekoľkých mesiacoch strávených odlúčením od rodiny som pochopil ako veľmi si ich vážim, ako ich mám rád a ako veľmi chcem byť s nimi. Ver tomu, že aj pre mňa je to veľmi ťažké byť tu bez toho aby som videl svojích rodičov, súrodencov a atď. To, že im občas zavolám na mobil, alebo prostredníctvom kamery cez skype nič nerieši. Osobný kontakt s nimi nenáhradí nič.
Keď som tu trávil prvé vianoce tak mi bolo až do plaču. Nehanbím sa to priznať. Jedine čo mi počas týchto vianoc dávalo silu bolo to, že som myslel na to ako slávia všetci spoločne vianoce. Ako sa môžu tešit z prítomnosti toho druhého. Skutočne im nič nechybalo. Často im posielam domov finančnú hotovosť, nech si kúpia čo potrebujú. Vôbec nerieším či si kúpia oblečenie, pôjdu sa zabaviť, alebo si to odložia.
Teraz keď mi chýbajú tak si maximálne môžem pozrieť fotky a spomínať na to čo sme všetci spoločne zažili. A robím to rád
Často si vybavujem svoje zážitky s rodinou. Či už kvôli tomu, že mi je smutno, alebo len tak si na nich spomeniem.
Často, naozaj veľmi často mám chuť kúpiť letenku na najbližší voľný termín a ísť domov. Objať najbližších a ísť s nimi niekam. To je úplne jedno kam. Avšak vždy sa zastavím pri myšlienke "a čo ďalej doma ?". Pri predstave, že bol by som doma a tvrdo pracoval niekde za úbohých pár peňazí, hneď zmením svoje myšlienky na to, čo všetko môžem mať keď som tu. Možno uprednostňujem materiálne hodnoty pred rodinou, ale nedá sa s tým nič robiť. Naozaj nechcem doma pracovať iba za stravu. Väčšina kamarátov čo sú doma zarobia ledva tých 350 eur mesačne. Veď z toho sa nedá naozaj vyžiť, to miniem akurát na stravu a nejaké to tričko od naších šikmookých predajcov.
Žiaľ, dnes je to tak, že iba ten kto má peniaze môže byť šťastným. Neplatí porekadlo, že za peniaze si šťastie nekúpiš. Všetko sa dá kúpiť.
[SPOIL]idem si pripraviť niečo na večeru, čo chvíľa som tu[/SPOIL]
